Myšlienky Alchymistu

Určite sa väčšine ľudí pri slove Alchymista vybaví Coelhov román. Ja som ho nečítal, len viem, že existuje. Meno Alchymista som si vybral preto, lebo vystihuje môj život, moju existenciu. Meno čiastočne zväzuje, lebo nemusí vystihovať podstatu a jedinečnosť predmetu, či človeka. Ale niektoré mená sú výstižnejšie ako to, čo máme napísané v rodnom liste.

Kto som? Mám meno, mám rodinu, som súčasťou spoločnosti, mám nejakú tú minulosť, môžete o mne nájsť fakty a informácie v podstate veľmi jednoducho všade tam, kde mi bolo priradené nejaké číslo – matrika, úrad práce, školy, polícia,… To je len neosobné zhrnutie ľudskej bytosti do pár riadkov – narodený ako číslo, zomrie ako číslo – asi toľko vám povie pohľad do osobných údajov.

Ako vyzerám? Mladík, chudý, až tenký, modré oči, neposlušné veľmi kučeravé vlasy, tvár ničím nevyniká, akurát ten nezabudnuteľný úškrn, ktorý sa na nej stále objavuje.

Ale to vám veľa nepovie o tom, čím som. Ako som žil, ako žijem, aké sú moje názory, pocity, postoje. Ako sa správam k ostatným, po čom túžim, o čom snívam, aká je moja úloha v tomto divadle s názvom „svet“.

Dúfam, že krátkym príbehom dostatočne vyjadrím svoje meno.

Bol raz jeden chlapec, ktorý sa objavil na svete. Ľudia okolo neho prežívali svoje denné starosti a radosti, žili svoje životy tak, ako sa žijú. Nezapadal medzi nich, nepoznal čo to je priateľstvo, láska, vzťahy, rozchody, úspechy a neúspechy, všetky tie drobnosti spojené so životom. Cítil sa prázdny. Ale veľa si z toho nerobil, zameriaval sa na to ako pomáhať ostatným, robiť radosť, aspoň to ho napĺňalo.
Chlapec dospel, stal sa z neho mladý muž. Muž? Nie celkom. „Normálni“ by o ňom povedali, že je zvláštny. Už vedel, čo je to priateľstvo, ale niečo mu v živote stále chýba. Chýba mu osoba, o ktorú by sa mohol oprieť, niekto, v kom by našiel svoju nádej. Prázdnota v srdci stále bola. Snaží sa stále pomáhať tým, ktorých má rád – aj tým, ktorých veľmi nepozná, ako sa vraví, má to v krvi – bol vždy priateľom, oporou, pomocou v núdzi.
Nikto, koho stretol, sa už viac necítil sám, každý našiel niečo, čo ho napĺňa. Nikto nebol sám. Až na toho mladého muža.
Ten mladý muž si začal hovoriť Alchymista. Pretože je ako alchymista, ktorý premení olovo na zlato, možnosti na skutočnosť, nádej na lásku. Sám stojí mimo tohto sveta a pozerá sa na výsledky.
Má schopnosť meniť aspoň malý kúsok sveta k lepšiemu, ale má v srdci prázdno.
Ale čo je to, jeden nešťastník, keď tí „normálni“ nájdu svoje šťastie? Niekto by povedal dobrý obchod. Iný by povedal, že to je život.

V pár vetách som zhrnul doposiaľ celý svoj život (aj keď som trošku dramatizoval). Myšlienky, ktoré ma sprevádzajú už roky, moje postoje, ktorých sa držím pretože som, taký aký som.

Nie je veľmi zaujímavé na akú školu som chodil alebo ako sa volali ľudia, ktorých som stretol, v tejto chvíli vám to nepoviem.

Poviem vám len toľko, že zatiaľ sa cítim byť niečim iným než menom a číslom, preto mi prosím hovorte Alchymista.