Pár basničiek, ktoré ma napadali behom dlhšieho obdobia… také štvorveršové vyjadrenia, niektoré anglické, jedna po česky – lebo mi to tak prišlo…
Chcem žiť svoj sen, nie len ho v tmách snívať,
chcem sa o tvoju dlaň oprieť a na svet sa s tebou dívať.
Ale kto som, aby som po tom všetkom vôbec túžil?
Urobil som všetko, aby som si niečo z toho zaslúžil?
Mám namiesto srdca len kus ľadu v hrudi,
prestal som kráčať týmto svetom,
už necítim ako ten ľad studí,
nie som už tým človekom.
Dážď už zmýva všetky stopy,
ktoré po srdci v hrudi ostali,
nemal si byť taký hlúpy,
keď ťa srdce s láskou volali.
Every night when I am looking into the dark,
I hope that I could find my sleep
but in my mind is a sentence with a question mark:
Will I ever stop counting sheep?
Somewhere to belong,
to know that I am missed,
is the only thing
I have ever wished…
See the stars in the sky’s face,
dream about them,
wish just one embrace,
dream about us.
I was lost, and I am still not found,
searching for conclusion,
trapped in my illusion,
falling slowly from heaven to the ground…
Neumím chodit, neumím zpívat,
neumím mluvit, neumím se v tanci hýbat,
neumím plakat, neumím se smát,
nevím, co je nenávist, nevím, co je láska,
už nedokážu na člověka si hrát,
zůstala mi jen díra v hrudi a sněhobílá maska.