Čo je to samota? Je to pocit prázdna, opustenosti…
Ťažko zadefinovať, lebo každý si samotu stelesňuje nejako inak. Pre jedného to znamená že všetci priatelia sú na dovolenke a on/ona trčí doma. Pre iného to je keď „všetci videli ten nový film, len ja ešte nie“. Pre niekoho to môže byť samota z lásky, keď nemá pri sebe partnera, keď sú odlúčení jeden od druhého. A pre niekoho to môže byť obyčajné vylúčenie z kolektívu, ako si pamätáme zo škôlky – s tebou sa nehrám.
A ako s ňou bojovať? Keď sa cítite osamelí, zatelefonujete sestre, mame, zavoláte si priateľov, zájdete s nimi na kávu alebo na pivo, idete spolu do kina, porozprávate sa, rozprávate o iných veciach, nevenujete tomu pozornosť, doma objímete svojho partnera, pritúlite sa pod perinou, zašepkáte pár sladkých slov. Ono to prejde. Niekto vás pochopí a vypočuje. Niekto sa stane oporou, bútľavou vŕbou, niekto vás zachráni. Niekto sa podelí o svoje šťastie – lebo zdieľané šťastie je dvojnásobné, zdieľaný smútok je polovičný.
Použijem hrozne často opakované klišé, že každý človek je jedinečný. Každý vníma samotu inak. Každý s ňou aj inak bojuje.
Poviem vám ako vnímam samotu ja. Pre mňa je to stála súčasť môjho života.
Každý deň okolo seba vnímam ľudí, ktorí nie sú sami. Nie je to len o tom, že stretám starých známych a poznávam nových ľudí. Do istej miery do ľudí vidím. Vidím, že sa majú o koho oprieť, nájdu niekoho, kto im povie „som tu pre teba“ (ani to nemusí niekedy povedať), bojujú a vyhrávajú.
Ja som iný než väčšina ľudí. Nemám sa ku komu pritúliť, a priatelia sú tak ďaleko, že sú všetky dvere k nim zatvorené. Momentálne mi nikto nepovie „som tu pre teba“. Keby som bol väčší cynik, poviem že som si zvykol. Ale na to sa nedá zvyknúť. Deň za dňom prechádzam okolo ľudí, ktorí sú o toľko šťastnejší ako ja. Pomáham, vypočujem, upokojujem, často bývam tým, kto povie „keď budeš potrebovať, som tu pre teba“ v nádeji, že niekedy v budúcnosti sa mi všetko vráti. Na mojej samote nie je najhoršie to, že je, ale to, že mi ju neustále niečo pripomína – aj napriek mojim zlým pocitom kráčam ďalej a hľadám cestu von zo samoty. Ale akosi sa mi stále nedarí a stále ostávam sám.
Viem, viem, treba myslieť pozitívne, hľadať niečo pekné v tomto svete, ale sú momenty, kedy jednoducho mám chuť kričať a plakať a asi niečo rozbiť – byť malým dieťaťom, ktoré kričí že aj ono chce hračku.
A viem, že netreba strácať nádej, viem, že upadnúť do beznádeje ničomu nepomôže. Ale už mám dosť samoty! Chcem nájsť niekoho, kto by tu pre mňa bol, tak ako ja som tu pre každého, kto sa cíti sám.
Na svete je skoro 7 miliárd ľudí. Pravdepodobnosť vraví, že tento svet je primalý na to, aby som sa cítil sám. Napriek tomu sú okamihy, kedy sa tak cítim, časté… Na každého by mal niekto niekde čakať. Ľudia by sa mali na tomto svete nájsť a nebyť sami.
Možno aj na mňa niekde niekto čaká. A možno nie. Čo ja viem, nie som veštec, som Alchymista. (Ale dúfam, že niekto čaká..)